Pasienkové systémy na trávnych porastoch

Úvod

Pasienkové systémy predstavujú spôsob využívania trvalých trávnych porastov prostredníctvom pasenia hospodárskych zvierat.

Charakteristika

Pasienky sú trávne porasty, ktoré slúžia ako zdroj objemového krmiva pre hospodárske zvieratá.
Pasenie je najstarším a najprirodzenejším spôsobom prijímania krmiva prežúvavcami.

Hlavný cieľ využitia

Pasienkové porasty sú hlavným zdrojom krmovinovej základne najmä v podhorských a horských oblastiach.


Pasenie prispieva k zachovaniu vlastností pôdy a umožňuje využívanie trávnych porastov v menej dostupnom teréne.

 

Dôležitým pozitívnym aspektom pasenia je aj jeho príspevok k welféru zvierat, zlepšeniu ich zdravotného stavu a telesnej kondície.

Vplyv na pôdu

Pasenie má viacero pozitívnych vplyvov na pôdu:

  • zvyšuje sa obsah pôdneho organického uhlíka,
  • zvyšuje sa obsah pôdnej organickej hmoty,
  • zvyšuje sa obsah makro- a mikroživín v pôde,
  • obmedzuje sa vysychanie pôdy,
  • podporuje sa kolobeh živín v systéme pôda – trávny porast – zviera.

 

Zároveň sa:

  • zvyšuje ekologická stabilita krajiny,
  • zvyšuje estetická hodnota krajiny,
  • zvyšuje rekreačný potenciál územia.

Vhodnosť pre poľnohospodársku prax

V poľnohospodárskej praxi sa využíva viacero systémov pasenia.

 

Najvhodnejším spôsobom je oplôtkové rotačné pasenie, pri ktorom je plocha pasienka rozdelená na viac oplôtkov. Jednotlivé oplôtky sa postupne spásajú počas pasienkovej sezóny.

 

Ich veľkosť závisí od úrody pasienka, veľkosti stáda a kategórie zvierat.

 

Prestávka medzi využívaním toho istého oplôtka by nemala byť kratšia ako 3 týždne.

Dĺžka regenerácie porastu závisí od ročného obdobia – na jar približne 18 – 22 dní, v lete 25 – 30 dní a na jeseň 35 – 40 dní.

 

Optimálna výška porastu na spásanie je približne:

  • 10 – 15 cm pri hovädzom dobytku,
  • 4 – 6 cm pri ovciach.

Porast vyšší ako 20 cm dosahuje fázu klasenia a nie je vhodný na pasenie. Takýto porast je potrebné pokosiť.

 

Ďalším systémom je honové pasenie, pri ktorom sú časti pasienka rozdelené prirodzenými hranicami, napríklad roklinami, vodnými tokmi alebo lesmi. Zvieratá za prítomnosti pastiera postupne spásajú jednotlivé hony.

 

Najmenej vhodné je voľné pasenie, pri ktorom sa zvieratá pohybujú po celom pasienku.

Trávny porast sa pri tomto spôsobe nevyužíva rovnomerne a môže dochádzať k tvorbe nedopaskov, poškodeniu mačiny a následnej erózii pôdy.